Necenzurované

Od: Andrij Stryj

            1. januára 1993 sme oslavovali vznik samostatnej Slovenskej republiku. Nestihol prejsť ani jeden rok samostatnosti a prezident Michal Kováč prejavil záujem o vstup Slovenska do NATO.

            V roku 1997 sa dokonca konalo referendum o vstupe do NATO za minimálnej účasti necelých 10 %. Podľa logiky LGBT aktivistov z posledného referenda o rodine, svojou neúčasťou vlastne občania vyjadrili neochotu k vstupu do NATO.

            Politici nebrali ohľad na mienku občanov a neustále sa snažili nájsť si cestičku, ako sa do severoatlantického paktu dostať. Každá jedna vláda zrádzala občanov a naťahovala ruky k NATO.

            15. apríla 2003 podpísal vtedajší prezident Rudolf Schuster prístupovú listinu k Severoatlantickej zmluve. Slovensko sa týmto aktom definitívne stalo plnoprávnym členom NATO.

Pasca sklapla.
            Armáda Slovenskej republiky sa v podstate rozpadla. Základná vojenská služba bola zrušená, niekoľko profesionálnych jednotiek, ktoré nám zostalo, dokáže horko-ťažko ubrániť vlastné kasárne.

            Máme špecialistov na vojenské profesie, ktoré sú dobré v špecifických podmienkach. V skutočnosti nám špičkoví odborníci na protichemickú obranu, ženijné práce alebo prieskumníci pri leteckom, tankovom či pechotnom útoku na Slovensko veľmi nepomôžu.           Chemické zbrane boli použité naposledy v Európe počas I. Svetovej vojny. Po týchto skúsenostiach si ich nedovolil použiť ani Churchill, Stalin, či Hitler.

            Profesia špecializovaných protichemických jednotiek je využiteľná iba na Strednom Východe, ako Afganistan, Irak, Sýria a podobne.

            Prečo má Slovensko práve takéto jednotky, vie snáď iba velenie NATO. Obranyschopnosť Slovenska je v troskách. Veď aj načo vlastná obranyschopnosť – NATO nám “pomôže” a Slovensko zachráni.

            Slovenskom prebiehajú stále silnejúce protesty proti členstvu v NATO. Celkom oprávnene – málokto zo Slovákov si to želal po skúsenostiach s Varšavskou zmluvou. Je ale neodškriepiteľné, že dnes je Slovensko, čo sa týka obranyschopnosti, úplne bezzubé.

            Mali by sme problémy, ak by na nás zaútočila pápežská švajčiarska garda, nie to štát s regulárnou armádou. Argumenty, že dnes na nás predsa nikto nebude útočiť, sú veľmi ľahkovážne. Situácia sa môže zmeniť zo dňa na deň – viď udalosti na Ukrajine.

            Preto by sme sa mali vážne zamyslieť – čo bude ďalej, keď vystúpime z NATO? Priznajme si na rovinu. Dnes nie sme na to pripravení. Bolo by to to druhé najhoršie, čo by sme dnes mohli urobiť.

            Horším by bolo iba to, ak by sme si pozvali na Slovensko inú armádu, ktorá by nás mala “brániť”. Nakoľko je súčasný stav spôsobený nezodpovednými politikmi a nakoľko cieleným rozkladom z NATO je otázkou. Je to však aj naša vina, že sme sa neozývali voči úpadku armády SR.

            Ako teda z toho von? Pokiaľ to skutočne niekto myslí vážne s vystúpením z NATO, musí si byť vedomý, že bez vlastnej bojaschopnej armády to nie je možné. Preto by malo byť prvým krokom znovuzavedenie povinnej základnej vojenskej služby minimálne v dĺžke pol roka a to bez akejkoľvek výnimky – vrátane “výhrady svedomia”.

            Zavedenie povinnej brannej výchovy do škôl. Pravidelné cvičenia vojakov v zálohe. Transformácia armády pre špecifické podmienky boja na Slovensku. Horské, mobilné jednotky. Silná a hlavne mobilná protivzdušná obrana. Prostriedky osobného boja s obrnenou technikou. Prezbrojenie na slovenskú výzbroj a ukončenie závislosti na dodávkach zbraní a munície zo zahraničia.

            Nemá význam budovať tankové a letecké armády, skôr pechotné jednotky s čo najvyššou mobilitou a výcvikom pre boj v horách. Samozrejmosťou by mala byť výchova ku vlastenectvu a národnej pospolitosti. Vojak musí vedieť za čo bojuje.

            Nie za záujmy cudzích mocností a za peniaze, ale za za svoju rodinu, za svoju vlasť, za dedičstvo svojich predkov.

            Toto nie je záležitosť okamžitá. Je jednoduchšie niečo rozbiť, ako vybudovať. Nedá sa čakať, že hneď po zavedení uvedených opatrení začnú z kasární vychádzať vojaci schopní boja a armáda bude plne bojaschopná.

            Aj ak by sme začali ihneď, je to záležitosť prinajmenšom niekoľkých rokov. Pokiaľ teda niekto príde s ľúbivými vyhláseniami o vystúpení z NATO a pritom nebude požadovať nič iné, je to iba obyčajný populista, ktorému v skutočnosti vyhovuje stav taký, ako je.

            Takíto ľudia sú ešte nebezpečnejší, ako rozbíjači slovenského národa, ktorí aspoň priamo povedia, že dnešným brancom by sa báli dať zbraň do ruky, pretože by boli nebezpečnejší pre vlastných ako pre nepriateľa. Vlastne tým priznali, že ich práca bola úspešne zavŕšená.